Hotelfóbia
hodnocení: +2+x

Hotový záznam subjektu D-0660
VAROVANIE : ZÁZNAM JE IBA PRE ÚROVEŇ 3 A VYŠŠIE!
PERSONAL POD ÚROVEŇ 3 BUDE ODVEDENÝ MIMO BUDOVU A BUDE MU PODANÁ AMNESTIKA

Zápis spísal : Doktor Daniel Geravič
Dátum : 5/10/20██

Tma.
Bola už noc. Jediné čo mi osvetlovalo izbu, bol môj mobil svietiac na bledo-modro. Prezeral som si reklamy. Tam bola jedna na žehličku, tuto zasa dalšia na nejakú hru. Chcel som si zatvoriť už oči, keď mi vtom zasvietil na silno mobil. Malá, neznáma zvučka zahlučala cez moju izbu.
Nový Hotel vám zaručí pokojný spánok, zaspíte u nás hneď. Tak sa pred týmto nemusíš skrývať, pridaj sa sem…
Mobil sa asi sekol a vypol sa, a vtedy som si nič o tom nemyslel. Len som si ľahol a zaspal som. Ani neviem prečo, ale vtedy zrazu na mňa prišla veľká únava.
Kiežby som nikdy v ten deň nezaspal.

Prvé na čo si spomínam, je že som sa zobudil v takej… starej… miestnosti. Nebolo tam toho veľa, iba nejaká voda a kladivo na stole, lekárnička na stene a hlavne posteľ, na ktorej som ležal. Tapety boli béžové, s pruhmi a kruhmi po stĺpcoch rozložené. Tie za█████ tapety boli všade. Nedalo sa ich nezapamätať. Vstal som pomaly z postele a rozhliadol som sa. Nespomínam si moc na to čo som dovtedy robil, ale viem, že po nejakej dobe sa ozval silný hlas cez moju miestnosť.
"Číslo 4, dorazte na informácie, okamžite."
Ten hlas bol ako z rozhlasov na vlakových staniciach, ale neznel nijak tlmene cez tie steny. Otvoril som dvere, aby som sa dozvedel, že čo sa vlastne deje. Ono… Ono to ťahalo nejakého chudáka. Tie priam ľudské a veľké paže… a ten hrozný rev. Kopal a… radšej nebudem o tom ďalej rozprávať. Bolo to hrozné, ale nevedel som sa prestať pozerať. Vlastne, aj z ostatných dverí vytŕčali hlavy.
Potom čo ten chudák už dokričal som sa pozrel na svoje dvere a všimol som si, že tam bolo číslo 6, namaľované nejakou čiernou farbou.
Dlhší čas prešiel, a niekto ku mne prišiel cez chodbu a zaklopal. Pustil som ho dnu a on mi vyrozprával ako to tu funguje.
"Je to tu šialené. Musíš tu byť asi nový, všakže?" spýtal sa ma. Ja som mu len povedal, že čo sa mi stalo v ten večer.
"Ach, to máš šťastie. Aspoň si sem neprišiel dobrovoľne. Mali ma nechať v tej väznici." zatriasol hlavou. "Ja som 2, ale volajú ma D-████. A ty?"
Predstavil som sa mu mojim menom, ██████ █████████, a potriasol som mu ruku. Trocha sme sa rozprávali, a on my vysvetlil, že dostaneme nejaké skúšky, a ak ich splníme dosť dobre, pustí nás von. Možno sa nám podarí utiecť odtiaľto." Neviem čo sa vtedy stalo, ale z nejakého dôvodu číslo 2 odišiel.
Ja si už len spomínam, že som išiel spať a zobudil som sa na druhé ráno. Ja neviem, nespomínam si už na nič iné. Možno mi druhý deň osvieži pamäť.

Doktorka Tengramová, Záznam 1 (██/█/20██).

Áno, už si spomínam na viacej vecí.
Ja… to druhé ráno. Vtedy sa to všetko zvrhlo. Zavolali nás podla čísel. Všetci sme išli do jedálne. Tam sa všetko pomaly vyzrádzalo.
"Budete hrať novú hru dnes. Máme tu nového člena, tak vysvetlím pravidlá. Táto nová hra sa volá-" Veľmi si nespomínam na to, čo hovoril ten hlas. Viem iba, že spomenul že v tej hre dostaneme pohár vody, jedu a jednu kartu. Ak máme čiernu kartu, tak jed je pohár napravo a ak červenú, tak jed je naľavo. Ten stôl bol rozložený tak, aby sme videli na ľudí okolo nás, ale aj aby sme si nevideli do kariet. Mali sme si podávať poháre a potom keď zazvoní zvoncom, máme si vybrať pohár, ktorý vypijeme.

Hra sa začala a ja som sa chcel sa pozrieť na kartu, ale zrazu zahučal ten hlas a upozornil ma. Odvtedy som vedel, že nesmieme sa pozerať na tú kartu.
Točili sme si poháre po stole, ale ani kvapka sa nevyliala. Napriek frantickému prehadzovaniu a braniu pohárov ostal stôl vždy čistý, aj keď poháre boli niekedy do polovice prázdne. Potom nám rozhlas povedal niečo o tom, že sa máme napiť. Nespomínam si na to moc dobre, ale viem že som sa určite napil vody. Ostatný asi tiež, okrem jedného.
"Číslo 3, napi sa tekutiny, inak prehrávaš." Na to si dobre spomínam. Číslo 3 hovorila niečo o tom, ako nebude piť to svinstvo a že utečie tu a teraz. Zrazu z tapety vyšli ruky a stiahli ju do steny. Odvtedy sme ju už nevideli. Ani nemuseli volať jej číslo v rozhlase. Najdivnejšie na tom bolo, ako sa tá tapeta neroztrhla.
Išlo ďalšie kolo a znova sa zopakoval rovnaký proces, len tentokrát jedna stolička bola prázdna. Ja som… asi len nasledoval ostatných. Kartu som mal rovnakú. Znova sme sa mali napiť, ale niesom si istý. Neviem či som vypil vodu, ale stále som bol nažive. Asi len čísla 5 a 1 zomreli od jedu, lebo začali peniť z úst a potom ich stiahlo do zeme. Tá hra bola dlhšia ako vám rozprávam, lebo sme sa aj pokúšali presviedčať sa navzájom. Nevedeli sme, že kto má kde jed a len sme skúšali podla toho, kto vyzeral dôveryhodne nám. Bolo to peklo.
Ostal som len ja a číslo 2. Hovoril mi, nech sa nebojím, že vyhráme určite obaja. Aký som bol len naivný.
Hra sa začala a už sme si len my podali poháre a pozreli sme sa na karty. Konečne sme mohli. Ešte aj rozhlas nám to nakázal.
Na… na mojej karte bola žltá farba. Ja… nevedel som, že čo mám urobiť. Číslo 2 sa tešil, ale ja som bol len zhrozený. Keď uvidel moju tvár… to… prepáčte.

Ten… stôl. Necítil som z neho to drevo ani ten koberec na ňom. Bolo to… ach… živé. Chápete ma? Rozumiete? Povedzte mi že tomu rozumiete! Vy sa tímto zaoberáte, no nie?
Prečo sa to muselo stať práve jemu? Odpovedzte! On bol ten čo vypil ten… jed! Tú rakovinu v pohári. Ja som bol ten v bezpečí! Tie steny sa hýbali. Je to monštrum! Prečo som tu? Nič som vám neurobil! Pustite ma!
Preklínam vás! Preklínam celú túto organizáciu!

Doktorka Tengramová, Záznam 2 (██/█/20██).

Ten strach.
Hlavne ten strach.

Nebolo to príjemné vidieť ako jediná žijúca osoba, okrem vás, zomiera v agónií, ale- Prosím? Ten môj fľak? To je nič. Asi len odrenina z pred… týždňom? Ani si nespomínam.
Späť ku veci. Keď som vypil tú… vodu, tak som ostal nažive. Vybral som si tú správnu možnosť, ale ten výraz strachu ostal na… čísle 2… hm. Nejako si nespomínam, aký to bol výraz, ale hrozne ma začalo smädiť. Aj číslo 2 bol stiahnutý dole s ostatnými. Steny sa začali trocha hýbať ak ma pamäť neklame. Chcel som vypiť aj ten druhý pohár, ale zrazu zo stola vyšlo veľké kladivo. Bol to dar. Bola to moja útecha. Aj teraz sa z toho smejem ale aj vtedy som sa smial rovnako. Ten hlas len oznámil, že prišla nová návšteva. Asi nejaký nový hlupáci.
Ja som pobral to kladivo a bežal som na najnižšie poschodie. Tam ležali telá všetkých ostatných, ba aj nejaké nové pribudli ak si dobre pamätám.
Bol to taký mätúci pocit. Mohol som utiecť, ale chcel som si ešte zahrať. Ostať na niekoho s kým by som utiekol. Nebol sám.
Mňa ale premohol zrazu pocit hrôzy. Tie… ruky… išli na mňa plnou rýchlosťou ako žralok na vode. Bežal som na opačný smer od nich, ale predo mnou bola len stena, do ktorej som vrazil tím veľkým kladivom a prerazil som tú stenu. Konečne voľno.
Potrebujem vodu. Zoženiete mi ju? Vyschlo mi nejako v hrdle.

To trávnaté pole, to ste tam dali vy? Ah, škoda. Lebo inak to tam vyzeralo biedne. Jediné čo ste pre mňa urobili, bolo že ste ma vytiahli z tej ve-
Som v poriadku, to nič. Len ma zabolelo brucho. A-ako som hovoril, len ste tam dali múr okolo toho. To očakávate, že tak to udržíte? Zbláznili ste sa? Iba ste ma vytiahli spod tiaže tej veci. Necítil som sa potom až tak smädný, ale mal som taký temný pocit v hlave.
Tie tapety… to neboli tapety… že? To muselo byť niečo iné. A čo tie takzvané Informácie? Huh? To mohol byť žalúdok. Neblúznim! To vy blúznite!
Možno že to tam bolo živé. Neviem či ste ma to práve vy pomohli vytiahnuť, ale viem, že pár vašich mužov skonalo osudu tej… veci. Toho… hotela.
Prestaňte! Ruky preč! Musím jej to vysvetliť! Doktorka! Tá budova je pasca! Ona sa hýbe! Ona sa rozpráva! Ten pokus ███ ████████! Počujte posledný kus môjho rozumu a- hej! Nedotýkaj sa ma!
Nedotýk-AAAJ-AAAAAAAAAH!

Doktorka █████████, zastupujúca nedávno zosnulú Doktorku Tengramovú, Záznam 3 (7/6/20██).

Dodatočné dáta.

Haló? Vidíte ma? Sledujete ma blízko? Nevidíte ani muk?
Prečo si to asi myslíte?
Vidíte snáď niečo čo ja nevidím?
Nie. Len sa nepozeráte presne.
Lebo to vás sem nedostala tá reklama,
Není-li uvedeno jinak, obsah této stránky je pod licencí Creative Commons Attribution-ShareAlike 3.0 License